Ako štruktúrovaná si urobila jasný plán – archívne zdroje, literárne diela, rozhovory s odborníkmi. Každý krok mala zapísaný v pracovnom zošite.

No pri čítaní istého románu narazila na pasáž, ktorá nezapadala do jej schémy. Namiesto toho, aby ju preskočila, ukázala sa jej flexibilita – nechala text „odbočiť“ a pridala novú interpretačnú líniu.

 

Ako založená na dôkazoch si overovala všetky citácie – vracala sa k pôvodným vydaniam diel, porovnávala preklady a dôsledne podkladala svoje tvrdenia faktami.

Keď však mala pocit, že interpretácia uviazla, nastúpila jej predstavivosť – položila si otázku: „Ako by tento príbeh čítali mladí ľudia, ktorí sami žijú v zahraničí?“ Tento pohľad jej priniesol nový vietor do plachiet.

 

Pri prezentácii pred kolegami vystúpila ako ovplyvňujúca – ukázala, že literárny text nie je len minulosť, ale môže viesť k diskusii o dnešku. Jej energia absolútne strhla publikum.

A keď jej doktorandi prinášali svoje eseje, bola predovšetkým načúvajúca – nechala ich vysvetliť vlastný pohľad a až potom pridala otázku, ktorá ich posunula ďalej.

 

Anna si uvedomovala, že literárna veda nie je len o knihách, ale aj o ľuďoch, ktorí ich čítajú. Vďaka štruktúre i flexibilite, dôkazom i predstavivosti, schopnosti ovplyvniť i načúvať vytvorila prácu, ktorá mala nielen akademickú hodnotu, ale aj ľudský rozmer.

 

Lebo literatúra žije vtedy, keď ju vieme čítať z rôznych uhlov – a naše kvality nám ukazujú, ako na to.