
Zuzana, doktorandka na sociológii, sa nikdy nehnala hovoriť prvá. Kým sa jej spolužiaci v zdanlivej časovej tiesni hádali o tom, ktoré metódy použiť, ona si dopriala čas – chodila na prednášky iných katedier, rozprávala sa s kolegami z iných odborov a sledovala, ako riešia podobné otázky. Po niekoľkých týždňoch na porade pokojne poznamenala: „Môžeme prepojiť naše dáta s tým, čo skúma tím na antropológii.“ Zrazu mali k dispozícii úplne novú perspektívu aj partnerov pre spoluprácu – a jej schopnosť počkať, kým si vytvorí celistvý obraz, sa ukázala ako kľúčová.